Marek Horňanský, Psy.

„Lidé jsou silní, pokud hájí určitou silnou ideu. Zeslábnou však a stávají se bezmocnými, když se jim tato idea ztrácí…“ Sigmund Freud

K uvedenej téme ma inšpiroval bývalý klient na terapeutickom sedení, ktorý si prechádzal ťažkým obdobím, prehlásil: „..naša bezmocnosť niekedy býva bránou k hlbšiemu odovzdaniu sa …väčšej pokore …zároveň začiatok toho „ako pozrieť životu priamo do tváre…“ Syndróm naučenej bezmocnosti vzniká vtedy, keď je človek vystavený nepredvídateľnému stresu, keď nevie, čo ho čaká. Konkrétne keď po istom type správania nasleduje zakaždým iný druh odpovede (napr. dieťa je za to isté konanie raz chválené, inokedy trestané). Teda spätná reakcia k dieťaťu, v tomto prípade od rodičov je „ambivalentná“, nečitatelná, nepredvídatelná až ohrozujúca či nebezpečná. Pocit bezmocnosti sa po určitej dobe prenáša aj do iných situácií. Teda dieťa vyrastajúce v takto „nečitatelnom a ohrozujúcom“ prostredí môže v neskoršom veku upadnúť do depresií. V priebehu života sa snaží vyhýbať podobným „zážitkom“. A už ako dospelý jedinec sa môže začať vyhýbať verejnej činnosti.

Ak sa človek cíti byť bezmocným, môže sa začať pýtať a pátrať po tom, prečo tomu tak je („Prečo práve ja ?“). Veľmi dôležité je uvedomiť si následky tohto procesu. Ak na ceste hľadania príčin svojej bezmocnosti túto nachádza v sebe, hovoríme o „vnútornom zdroji ohrozenia“. Pokiaľ príčiny detekuje vo vzniknutej situácii, teda napr. u patologickej rodiny v ktorej ako dieťa vyrastal (vonkajší zdroj ohrozenia). Rovnako tak je dôležité, či svoju situáciu vníma ako viac či menej trvalú (nie je možnosť zmeny) alebo ako dočasnú (odchod z patologickej rodiny kde sa mu dostávalo negatívnej spätnej väzby).

Pokiaľ človek vidí vlastnú bezmocnosť vo všeobecných faktoroch, častejšie ju prenáša aj na ďalšie situácie, než keď príčinu bezmocnosti vidí v určitých premenných faktoroch. A ďalej, ak svoju bezmocnosť pripisuje nedostatku svojich schopností alebo jej príčiny hľadá v ranom detstve, ovplyvňuje jeho konanie v dlhšej časovej perspektíve, než keď hľadá príčinu svojej bezmocnosti v momentálnych premenných (náhla indispozícia a pod.). Úsilie a motivácia „hľadať príčiny“ je opakom naučenej bezmocnosti. Znamená to, že sa človek v ťažkej životnej situácii nevzdáva, nepoddáva sa svojmu pocitu bezmocnosti. Práve naopak, snaží sa nájsť z tejto situácie východisko, hľadá riešenie svojho problému. Teda aktívne, či už zmenou situácie alebo zmenou svojho postoja k danej situácii.

Viac ako o zmenu situácie ide o samotnú aktivitu. Okrem známych možností životných stratégií „prežitia útok-útek-ustrnutie“ môže človek tiež viac plánovať svoju budúcnosť, snažiť sa dosiahnuť vytýčené ciele. Keď určitý cieľ dosiahne, môže si stanoviť ďalšie (pozitívne stanovovanie cielov). Tento proces pomáha udržiavať zdravie a dobrú kondíciu, telesnú i duševnú. Človek, ktorý zostáva pasívny, v živote „ustrnie“ častejšie upadne do choroby fyzickej alebo duševnej, ako človek aktívny, pozitívne naladený, ktorý vie kam kráča a čo v živote chce dosiahnuť. Takáto „motivácia“ však neraz u ľudí upadá, pokiaľ sa príliš často a opakovane stretávajú s neúspechom alebo kritikou, poprípade v prípade, že svoje ciele dosahuje až príliš ľahko (zdedia, dostanú zadarmo a pod.). Túto aktivitu treba stále obnovovať a rozvíjať. Platí to staré známe „…pokiaľ sa človek nevzdá, nerezignuje, prežije ľahšie aj veľmi ťažké ​​životné situácie a nedôjde u neho k rozvoju napr. psychosomatických ochorení.