Marek-Horňanský-psychológ

Dnes by som sa rád venoval téme, ktorá úzko súvisí s oblasťou „duševného zdravia“. V originálnom znení burn-out (z ang. to burn = horieť), začal ako prvý používať americký psychoanalytik s nemeckými koreňmi Herbert J. Freudenberger, ktorý ochorenie zažil na vlastnej koži. V roku 1974 vyšiel v časopise Journal of Social Issues článok popisujúci Freudenbergerove poznatky, čo spustilo vlnu záujmu o toto ochorenie. Od tejto doby uplynulo niekoľko dekád, počas ktorých sa stal celospoločenským fenoménom. Žiaľ v negatívnom slova zmysle. Aj v súčasnosti je táto téma vysoko aktuálna. Svedčí o tom fakt, že vyhorenie sa v roku 2019 stalo oficiálnou zdravotnou diagnózou. Svetová zdravotnícka organizácia zaradila syndróm vyhorenia do Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH). V takzvanej jedenástej revízii MKCH možno dnes vyhorenie nájsť v časti, ktorá sa venuje poruchám spojeným so zamestnaním, prípadne nezamestnanosťou. Odborníci tak môžu syndróm vyhorenia diagnostikovať v prípade, ak človek má pocit nedostatku energie a vyčerpania, čoraz viac sa vzďaľuje od svojej práce, prípadne u jedinca prevažujú negativistické pocity a cynizmus, a zamestnanec má zároveň znížený aj pracovný výkon. Kým sa však určí presná diagnóza, musia sa vylúčiť iné ochorenia. Patria sem napríklad úzkostné poruchy či poruchy nálady. Zároveň platí, že diagnózu vyhorenia možno vzťahovať iba na pracovné prostredie (teda nie na súkromný život).

Známy román Grahama Greya inšpiroval v sedemdesiatich rokoch autora Herberta J. Freudenbergera, v jeho článku „Staff burnout“ (Freudenberger, 1974), publikovanom v časopise Journal of Social Issues. Román opisuje autobiografiu architekta, ktorý oplýva ideálmi, predstavami a očakávaniami. Prax je ale v skutočnosti odlišná. Architekt sa v praxi stretáva s problémami, stráca postupom času nadšenie. Je znechutený a následne natoľko odradený absurditou života, že sa rozhodne opustiť svoju prácu a utiecť do africkej džungle. Spomínaný Freudenberg ako prvý stanovil definíciu profesionálneho vyhorenia, na základe praxe pozorovania dobrovoľníkov, ktorí pracovali v programoch venujúcich sa problematike drogových závislostí. Tu konštatoval, že po roku práce s nimi, je u pracovníkov viditeľné ubúdanie síl, averzia, nechuť k vykonávanej práci. Tieto príznaky pomenoval vyhorením, ktoré definoval ako pokles energie u zamestnancov, vyskytujúceho sa v dôsledku príliš veľkého zaťaženia. Hendrich Freudenberger sa domnieval, že je to typický prejav u profesie, ktorej podstatou je aktívna práca s inými ľuďmi. Zdôrazňoval, že sa vyvíja hlavne u tých ľudí, ktorých práca je sociálne a eticky veľmi zodpovedná a dôležitá (Sek, 2009). Viac informácií sa verejnosť o problematike vyhorenia dozvedela následne v jeho publikácii Burn Out: The High Cost of High Achievement, ktorá poukazovala na to, že predmetný syndróm postihuje najmä ľudí pôsobiacich v pomáhajúcich zamestnaniach

V druhej polovici sedemdesiatich rokov americká psychologička a autorka Christina Maslachova skúmala u zdravotníckeho personálu a pracovníkov pomáhajúcich profesií stratégie vyrovnávania sa so zvýšenou emočnou záťažou v zamestnaní. Profesionálne vyhorenie následne definovala ako syndróm emočného vyčerpania, depersonalizácie, ale aj poklesu spokojnosti s pracovnými úspechmi. Christina Maslachova sa stala poprednou odborníčkou na predmetnú problematiku. Je tiež autorkou známych psychodiagnostických metód, týkajúcich sa syndrómu vyhorenia, konkrétne dotazníka „Maslach Burnout Inventory“, v skratke MBI (Maslach, Jackson). Ten umožňuje takzvanú meranie a kvantifikáciu troch signifikantných faktorov (emočné a telesné vyčerpanie jedinca, depersonalizácia a cynizmus, a nakoniec strata osobného a profesijného uspokojenia). Najväčšia pozornosť bola a stále je, tomuto javu venovaná v pracovnej oblasti. Ako uvádzajú autori Rupert, Kent, syndróm vyhorenia je predovšetkým sociálno-psychologický pojem, vyskytujúci sa často v pomáhajúcich profesiách. Predovšetkým u pracovníkov pôsobiacich v interakcii s inými ľuďmi. Radíme sem okrem iného lekárov, zdravotné sestry, sociálnych pracovníkov a poradcov, ošetrovatelov, terapeutov či psychológov pôsobiacich v zdravotníckych a sociálnych zariadeniach a inštitúciách.

Zhruba od deväťdesiatich rokov sa psychológovia aj sociológovia venujú syndrómu vyhorenia aj u iných skupín zamestnaní. Tesne po zmenách režimov v našich končinách v deväťdesiatich rokoch, prebehla prvá vedecká konferencia venujúca sa syndrómu vyhorenia, a to konkrétne v poľskom Krakove. Od tej doby sa venuje problematike vyhorenia stále viac pozornosti, aj keď skôr okrajovo. Najčastejšie je súčasťou odborných kníh, zaoberajúcich sa psychológiou zdravia človeka, psychoterapiou či psychosomatikou. Relevantných odborných poznatkov, ktoré môžeme dnes o syndróme vyhorenia získať, je relatívne dosť. Existuje veľa rôznych teórií a prístupov. Tým, ktorých táto téma zaujíma viac, dávam do pozornosti slovenských i českých zástupcov, ktorí sa pracovne venujú alebo v minulosti venovali syndrómu vyhorenia. Uvediem napríklad autorov Gazdíková, Křivohlavý, Kebza, Šolcová či Baranovská. V slovenskom prostredí existuje o tomto fenoméne v posledných rokoch už väčšie množstvo odborných článkov. Počas poslednej dekády sú už k dispozícii aj širšie zahraničné zdroje, čo nám naznačuje, že sa skutočne jedná o aktuálnu tému. Buďme za to vďačný, nakoľko voči vyhoreniu nie je niekto z nás celkom imúnny.